Každý deň je malým životom. (Arthur Schopenhauer)

Ľudský život je na nezaplatenie. To sme už pravdepodobne počuli mnohokrát. Obligátne klišé, ktoré nám hovorí každý: „Dávaj si na seba pozor...!“ Túto vetu nám hovorí mama, priateľ, manžel, či ktokoľvek iný, ale zároveň ju mnohokrát vyslovíme aj my. No jednoducho sú v živote situácie, kedy ani dávanie si na seba pozor nepomôže a jednoducho iná moc, napr. príroda, je silnejšia ako človek. Áno príroda... Príroda, ktorú človek dokázal za niekoľko rokov tak zničiť.

Keď som si prechádzal komentáre na internete k tragédii v Handlovej bol som z niektorých nemilo prekvapený. Bolo mnoho reakcií, ktoré vyslovovali úprimnú sústrasť, no už v prvých hodinách sa našli na internete komentáre ktoré rozoberali finančné odškodné týchto rodín. Uvedomujem si, že nech je tragédia akokoľvek silná musia rodiny z niečoho žiť a splátky a najmä úhrada pohrebu nepočká. Ale predsa...Prečo niektorí z nás začnú niekoľko hodín po tragédii rozoberať, ktorá nehoda je horšia a pod. Jednoducho niektorí vraveli o tom, že tragédia bola síce silná, ale že týmto ľuďom pomôže aspoň štát. No čo s tými, ktorí stratia otca pri nejakej nehode, alebo im ho jednoducho vezme ťažká choroba. Kto pomôže týmto ľuďom.

Je to pravda a chápem to. Akákoľvek strata blízkeho človeka je pre pozostalých veľkou ranou a fackou od života. Človek sa s tým musí vysporiadať, no niekomu to trvá dlhšie inému kratšie, ale predsa život musí pokračovať a človek potrebuje naďalej pracovať a žiť. Cesty človeka sú mnohokrát nevyspytateľné a niekedy si život pýta veľkú daň. Televízie „využijú“ častokrát aj takéto tragédie tak trochu na propagáciu. Popriať úprimnú sústrasť je síce viac ako slušnosť, ale myslím si že dookola opakovať čo sa vlastne stalo a pripomínať celý deň fakty o tragédii musí byť pre pozostalých ďalšou studenou sprchou. Hlavnou úlohou médii je informovať. Ale myslím, že by úplne stačilo pár reportáží a živých vstupov a nepotrebujeme nato mimoriadne vydania relácii a neustále tabuľky o banských nešťastiach a číslach obetí. Niekomu tie čísla znejú povrchne. Lenže za každou jednou osobou sa skrýva rodina, deti, manželka a kúsok niečoho čo už niekto nikdy späť nevráti. Odišiel človek a zostala po ňom už len fotografia, spomienka a myšlienka na vetu, ktorú vyslovil, keď odchádzal ráno do práce: „Uvidíme sa večer...“ Nuž neuvidia...Nielen večer...Ale už nikdy...život znova napísal kapitolu čiernymi písmenami...

Chcem aj ja, aspoň takouto formou, úprimne zo srdca popriať pozostalým a známym zomrelých obetí úprimnú sústrasť a silu, ktorú budú potrebovať pri návrate do života už bez ich milovanej a blízkej osoby...

"Mnohí z tých, čo žijú, by si zasluhovali smrť. A mnohí z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť..."(John Ronald Reuel Tolkien)